Materiál k videu
Smyrna
Mesto bolo vybudované v 10 pnl. Názov mesta pochádza z masti (myrha), ktorá sa používala pri balzamovaní (Ján 19,39). Bolo významným obchodným centrom s prístavom a jedným z hlavných centier kultu cisára. V r. 178 bolo zničené zemetrasením, ale za pomoci rímskeho cisára Marca Aurelia bolo opäť vybudované. Dnes je známe ako Izmir a je jednou z turisticky vyhľadávaných destinácii.
Žil tu jeden z najznámejších mučeníkov Polikarpos, ktorý bol podľa tradície biskupom Smyrnského zboru a Jánovým učeníkom. V r. 167 zomrel mučeníckou smrťou, ktorá bola počas jednej z vĺn prenasledovania.
Druhé kresťanské obdobie
Nielen z histórie, ale i zo samotného posolstva listu vidíme, že obdobie, ktoré Smyrna predstavuje, je obdobím prenasledovania a mučeníckej smrti. V nasledujúcom liste už téma prenasledovania nie je dominantnou a preto sa nachádzame v období od 1-4 str. a to konkrétne do roku 313, kedy bol vydaný Milánsky edikt obidvoma cisármi Rímskej ríše (za západ Konštantínom Veľkým a za východ Liciniom). Tento edikt zaručoval slobodu vyznania a to vrátane kresťanského. Pre kresťanov to znamenalo prakticky zrovnoprávnenie s dovtedajším štátnym rímskym kultom. Za štátne náboženstvo bolo kresťanstvo vyhlásené až v roku 391. Postupne sa stalo dôležitou súčasťou pri udržaní celistvosti Ríma. Kresťania, ako budeme vidieť z posolstva do Pergamu a lámania druhej a tretej pečate (Zj 6, 3-6), tento zámer nepostrehli.
Samotné prenasledovania kresťanov prebiehali v troch fázach:
- lokálna zo strany Židov
- lokálna zo strany Rimanov
- globálna zo strany Rimanov
Obdobie Smyrny je opisom najtvrdšieho prenasledovania zo strany Rímskej ríše, ktorá vnímala kresťanov ako židovskú sektu a zo začiatku nečinila medzi nimi veľký rozdiel. Jedny z najhorších prenasledovaní boli počas vlády cisárov:
- Traianus, r. 98-117
- Hadrianus, r. 117-138
- Marcus Aurelius, r. 161-180
- Decius, r. 249-251
- Valerianus, r. 253-259
- Dioclecianus a spoluvladári, r. 284-305 a práve Dioclecianus sa pokúšal o úplné fyzické vyhubenie kresťanov.
Prenasledovania nám prezrádzajú, že kresťania v prvom storočí neprijali výčitku a radu Ježiša Krista, preto prišlo k „pohnutiu svietnika“ ako im Ježiš sľúbil. Prvá láska sa očividne vrátila, keďže v liste nenachádzame žiadne pokarhanie.
Predstavenie
„Toto hovorí ten prvý a posledný, ktorý bol mŕtvy a ožil“ (Zj 2,8)
Kresťania v tomto období zápasili s myšlienkou, že Kristus prehral a diabol zvíťazil, keďže nepriatelia kresťanov si s nimi robili čo chceli. Ježiš sa preto predstavuje ako ten, ktorý bol na počiatku a bude aj na konci, ako ten, ktorý bol na počiatku a bude i na konci ľudských dejín. Predstavuje sa ako ten, ktorý má stále moc, pretože i keď „bol mŕtvy“ predsa „ožil“. Nikto nemôže teda potešiť svoj ľud lepšie ako ten, ktorý ich chápe, pretože prežil to čo prežívajú oni.
Otázka „prečo” bola možno najčastejšou v tejto dobe, ale Ježiš odpoveď na otázku „Prečo?“ nedáva. Dáva povzbudenie, že ak On zomrel a žije, rovnako môžu aj oni prežiť túto skúsenosť. (2 Tim 2,11; Rm 8, 17-18)
Pochvala
„Znám tvoje skutky aj tvoje súženie aj tvoju chudobu - ale si bohatý - aj rúhanie tých, ktorí hovoria o sebe, že sú Židmi, a nie sú, ale sú shromaždením satanovým.“ (Zj 2,9)
Byť kresťanom znamenalo prísť o spoločenské postavenie, život či majetok. Kristus však hovorí o bohatstve, ktoré charakterizuje tento zbor. Je ním viera: „aby dokázanie sa vašej viery, o mnoho cennejšie nad zlato, ktoré hynie, ale sa ohňom zkúša, bolo vám najdené na chválu, na česť a na slávu pri zjavení Ježiša Krista“ (1Pet 1,7) Kresťania boli hádzaní do arén levom, upaľovaní na hraniciach, mučení a pribíjaní na krížoch a tak skutočne, nie len obrazne, bola ich viera prepaľovaná ohňom.
Druhá časť tohoto veršu hovorí o „židoch“ t. j. vyvolených. Kristus týmto výrazom mohol myslieť skutočných príslušníkov židovského národa, alebo kresťanov zo židov považujúcich sa za vyvolených. Jedným zo súžení, ktoré museli kresťania znášať, bolo „rúhanie židov”. Tertullianus napísal: „židovské synagógy boli prameňmi prenasledovania“ 1. Diabol ich využil k prenasledovaniu kresťanov, čím sa stali jeho predĺženou rukou, „synagógou satanovou“. V Smyrne žilo veľké množstvo židov, dokonca i dnes tu môžeme nájsť početnú židovskú komunitu.
Do obdobia, ktorému Kristus píše (II-IV. str.), nimi mohli byť neobrátení, zblúdilí kresťania považujúci sa za vyvolených. Tí vnášali do kresťanstva bludné náuky. Už Pavol píše, že byť židom neznamená ním byť navonok, ale vo vnútri. (Rim 2,28-29; 4,12.16; 9,6-7) Jedno z ich bludných učení, ktoré vyvracalo základy kresťanstva už v II. storočí, čo teda môžeme považovať za „rúhanie“ zachytáva Ignácius: „niekoľko neveriacich hovorí, že (Kristus) len naoko trpel… Ja viem a verím, že aj po vzkriesení je v tele… Keď prišiel k Petrovi a jeho spoločníkom… po vzkriesení ako telesná bytosť spolu s nimi jedol a pil… Môjmu Pánovi sa rúhajú, pretože nepriznávajú, že mal telo.“ 2
Rada
„Nič sa neboj toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol uvrhne niektorých z vás do žalára, aby ste boli zkúsení, a budete mať súženie desať dní. Buď verný až do smrti, a dám ti korunu života“ (Zj 2,10)
Výraz „máš trpieť” je odkazom na to, že Boh má nejaký dôvod, kvôli ktorému dovoľuje satanské prenasledovanie na jeho ľud. Kristus ich upevňuje v tom, aby sa nebáli vonkajších okolností „nič sa neboj“, ale aby boli charakteristickí vnútorným pokojom. Boh môže dať taký vnútorný pokoj a radosť pre neho trpiacich, že vonkajšie ťažkosti v nich nebudú vyvolávať strach, stanú sa bezvýznamnými.
„A poslúchli ho. A zavolajúc si apoštolov nabili ich a prikázali im, aby nehovorili v mene Ježišovom, a prepustili ich. A oni išli zpred tvári vysokej rady radujúc sa, že boli učinení hodnými byť pohanení pre meno Pána Ježiša.“ (Sk 5,40-41)
„A keď to počuli, bolo im, ako by ich bodnul do srdca, a zúriac v hneve škrípali zubami na neho. A on súc plný Svätého Ducha uprel zrak do neba a videl slávu Božiu a Ježiša stáť po pravici Božej” (Zj 7,54-55)
„Ale o polnoci Pavel a Sílas modliac sa spievali Bohu chvály, a väzni ich počúvali.” (Zj 16,25)
Pre každého trpiaceho pre meno Ježiša Krista znie zasľúbenie presahujúce toto obdobie:
„Lebo nech nikto z vás netrpí jako vrah alebo zlodej alebo ako taký, ktorý robí zlé … ! Ale ak trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha v tej čiastke.“ (1Pet 4,15-16)
Ježiš otvorene hovorí o tom, kto stojí za všetkým utrpením, ktoré musia veriaci znášať – Diabol. Je to veľmi dôležitá zmienka, pretože z nej vidíme, že nie Božou vôľou, ale diablovou je, aby trpeli. Od Boha nepochádza zlo, ani s cieľom vyskúšať človeka. Boh ale zlo dopúšťa, na čo poukazuje i výraz „čo máš trpieť.“ Príbeh s Jóbom nám odkrýva aký morálno-duchovný boj sa odohráva v pozadí príbehov, v ktorých Boh dovoľuje utrpenie, ktoré diabol vykonáva. V záujme duchovnej záchrany Božieho ľudu Boh dovolil skúšky a utrpenie, ktoré len napomôže k duchovnému uzdraveniu a návratu k prvej láske. „A vieme, že tým, ktorí milujú Boha všetko spolu pôsobí na dobré.“ (Rim 8,28)
Súženie bude trvať „desať dní“. Je to prorocký čas, ktorý sa podľa rovnice proroka Ezechiela „každý deň ti dávam za rok“ (Ez 4,6) počíta nasledovne: 1 deň = 1 rok. Desať dní teda znamená 10 rokov. Toto najtvrdšie prenasledovanie kresťanov sa odohralo za vlády cisára Diocleciána od r. 303 do r. 313, teda presne podľa proroctva 10 rokov. Rovnako, ako v prípade Jóba, i tu Boh dáva diablovi hranicu, za ktorú nesmie prejsť. Bolo veľkou skúsenosťou cirkvi, keď prestalo prenasledovanie presne po 10. rokoch. Nasledujúce slová vyzývajú k vernosti až na smrť. Sú Božím uistením, že nevstúpi do tohto vymedzeného času a neukončí ho skôr. Tieto slová nie sú len výzvou, ale i uistením, že vernosť na zemi bude odmenená večným životom v nebesiach. Ako nám vraví grécky text koruna (stefanos), ktorá je zasľúbená, je vlastne vencom víťazstva. Práve taký dostávali víťazi na Olympijských hrách.
Boh im v celom liste nepovedal prečo sa to muselo stať. Odpoveď na túto otázku dostávame až po stáročiach. Rovnako i na naše otázky môžeme dostať odpoveď až v nebesiach. Avšak to, k čomu nás Boh vyzýva je dôvera a vernosť i v tých najťažších skúškach a aj to, že na naše otázky môžeme dostať odpoveď až vo večnosti.
Zasľúbenie
„Tomu, kto víťazí, neuškodí druhá smrť.“ (Zj 2,11)
Druhá smrť je opísaná v Zj 20. Tam jej budeme venovať väčšiu pozornosť. Teraz je pre nás dôležité to, čo označuje: úplnú záhubu/zánik. Smrť, ktorou zomierame tu na zemi, je Písmom nazvaná „spánkom“ 3.
Existujú zástupy kresťanov, ktorí neberú do úvahy poznanie o druhej smrti, ani o prichádzajúcom súde ako o reálnom nebezpečenstve. Všetko robia preto, aby vo svojom živote oddiali prvú smrť, ktorej sa nakoniec všetci vyhnú a nerobia nič pre to, aby sa vyhli druhej smrti, z ktorej niet úniku. Ježiš pred svojich učeníkov položil výzvu:
„A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.“ (Mat 10,28)
-------------------------------
[1] Scorpiace 10, Ante-Nicene Fathers, III. zväzok
[2] Ókeresztény írók, II. zväzok, str. 188-189
[3] viď komentár k Zj 1,18