Zjavenie Jána

04 - List do Efezu

Materiál k videu

Efez

V Jánovej dobe bol jedným z najvýznamnejších miest. V r. 133 bol hlavným mestom rímskej ázijskej provincie a štvrtým najväčším mestom Rímskej ríše. Bol tu jeden zo sied­mich di­vov sveta - chrám bohyne Artemidy, ktorá bola stotožnená s Dianou (Sk 19,35). Jej prívrženci sa zaoberali mágiou a astrológiou. Bola považovaná za ochrankyňu mesta a to aj napriek to­mu, že v meste bol silný kult cisára. Spájal sa s ňou kult plodnosti čo znamenalo rozkvet pros­titúcie.

Kresťania v tomto meste veľmi rýchlo zapustili korene. Apoštol Pavol založil zrejme v 2 str. okolo roku 52 zbor, keď tam prvýkrát kázal. Akvilla, Priscilla a Apollo tu pokračovali v službe. Pavol tu bol 3 roky, čo bolo najdlhšie počas jeho misie (Sk 19). Neskôr prišiel Ti­mo­tej a Ján tu dokonal svoje posledné roky života ako duchovný vodca miestneho zboru. Mes­to sa stalo jedným z centier kresťanstva. Zničili ho moslimské útoky v priebehu siedmeho sto­ročia.

Prvá kresťanská doba

Historické obdobie opísané týmto zborom rátame od Ježišovho nanebovzatia. Dokedy ob­dobie trvalo vidíme z obsahu nasledujúceho listu. V Smyrne čítame o období pre­na­sle­do­vania zo strany Rímskej ríše. To začalo najaktívnejšie za vlády cisára Dominiciána na konci 1. storočia a preto približne dovtedy môžeme počítať toto obdobie, teda do smrti posledného apoš­­tola.

Predstavenie sa

„Anjelovi efezského sboru napíš: Toto hovorí ten, ktorý drží tých sedem hviezd vo svojej pravici, ktorý sa prechádza prostred tých siedmich zlatých svietnikov.” (Zj 2,1)

Kristus ich drží...vo svojej pravici“ a teda osobne dozerá na to, aby svietili. Z toho vy­plýva, že On je najvyšším strážcom a opatrovníkom cirkvi. On ich silne drží a teda ich nikto nevytrhne z jeho ruky, pokiaľ ich sám nevydá. Tak ako diabol nemohol ublížiť Jóbovi bez Božieho súhlasu (Jób 1,10-11), tak nemôže ublížiť ani cirkvi, pretože nielen Jób, ale i ona je dr­ža­ná v rukách Božích.

To, že sa prechádza prostred tých siedmich zlatých svietnikov“ poukazuje na jeho vzťah s nimi. On nekoná len nebeskú službu, ale je prítomný i v strede svojho ľudu, teda sa oň zaují­ma. Tento obraz je použitý zo Starého zákona.

V prvom oddelení starozákonného chrámu nachádzame sedemramenný svietnik, o ktorý sa sta­rali kňazi, aby neustále horel. Preto ho v rámci svojej služby napĺňali olejom (2 Moj 27, 20-21). Nie je sa preto čomu diviť, že sa Ježiš predstavuje ako ten, ktorý robí rovnakú službu. Veď jad­rom posolstva listu Židom je, že služba v nebeskej Svätyni pokračuje ďalej a Kristus aj po svo­jom nanebovzatí v nej zastáva kňazský a veľkňazský úrad. (Žid 8,1-2).

Úlohou cirkvi je neustále svietiť a vydávať jas uprostred temnoty sveta. Kristus sa i po svo­jom nanebovzatí stará o to, aby cirkev túto úlohu naplnila aj napriek postupnému odpadnutiu od prav­dy ako toho budeme v ďalších posolstvách svedkami. Vydávať svedectvo o Božom ma­jes­tá­te je úlohou, v ktorej je cirkev nezastupiteľná.

Pochvala

„Znám tvoje skutky aj tvoju prácu aj tvoju trpezlivosť, a že nemôžeš zniesť zlých a zkúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú lhári, a znie­sol si a máš trpezlivosť a pracoval si pre moje meno a neustal si.” (Zj 2,2-3)

Výrazom „aj tvoju prácu” Ježiš poukazuje na to, že zbor v Efeze nebol vlažným zhro­maž­­dením, ktorému chýbala evanjelizačná aktivita. V Rímskej ríši sa veľmi rýchlo rozšírila zvesť evanjelia a to nie vďaka práci jedného človeka, ale vďaka spoločnému úsiliu cirkvi. Prá­ca nestála na jednotlivcovi, ale jednote jednotlivcov.

Ježiš ich taktiež chváli za „trpezlivosť“. Kresťania mali nespočetné množstvo prí­le­ži­tos­tí v jej raste, veď Pavol napísal o apoštoloch: Lebo mám za to, že nás apoštolov vykázal Boh za najposlednejších(1 Kor 4,9). To, s čím sa stretávali pri evanjelizácii, charakterizoval ako: my ká­žeme ukrižovaného Krista, Židom pohoršenie a Grékom bláznovstvo.” (1 Kor 1,23)

Ježiš chváli duchovnú ostražitosť ranej kresťanskej cirkvi slovami „zkúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi”. Mýliť sa v osobných názoroch alebo presvedčení je ľudská zá­ležitosť, ale to, že sa niekto považuje za apoštola (poslaného od Boha k zvestovaniu evanjelia) a s touto autoritou vystupuje a hlása svoje bludné predstavy, je hriech a trúfalosť. Ta­kýto človek je použitý Nepriateľom k pádu ďalších. Akým spôsobom kresťania odhalili týchto falošných učiteľov? Kristus povedal „tvoje slovo je pravda“ (Ján 17,17). V skutkoch apoš­tolských nachádzame i praktický príklad: „A tí boli šľachetnejší ako tí v Tesalonike a prijali slovo s celou ochotou a zkúmali písma každý deň, či je tomu tak.“ (Sk 17,11).

Už v prvom storočí sa teda objavili falošní učitelia (Gal 1,7-10), avšak cirkvi sa podarilo nielen ich odhaliť, ale taktiež i obrániť pred ich bludným učením. Jedným z bludných učení doliehajúcich na cirkev boli nikolaiti/mikulášenci.

„Ale to máš, že nenávidíš skutkov mikulášencov, ktorých to skutkov i ja nenávidím.(Zj 2,6)

Nikolaiti boli odnožou gnostického učenia. Nielenže neprijímali Krista ako Boha, ktorý prišiel v tele človeka, ale pre kresťanskú morálku bolo zhubným práve ich učenie o stvorení, podľa ktorého je v ľudskom hriešnom tele uväznený Boží duch, ktorý je dokonalý. A preto skut­ky tela, i keď sú zlé, nemôžu pošpiniť čistotu ducha. To ich viedlo k ospravedlňovaniu hriechu, zľahčovaniu a odmietaniu zákona. Prejavilo sa to v nemravnom spôsobe života. Viac po­zornosti im však budeme venovať v posolstve do Pergamu, keďže ich učenie v období, kto­ré predstavuje tento zbor už do cirkvi preniklo.

Avšak dôležitým posolstvom je to, že i keď kresťania v Efeze nenávideli ich skutky, predsa necítili nenávisť voči nikolaitom. Dokázali rozlíšiť hriech od hriešnika.

Napomenutie

„Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku.“ (Zj 2,4)

Vzhľadom k tomu, že sa pohybujeme v prvom storočí za čias apoštolov by sme očakávali, že v tomto liste bude chýbať výstraha a bude tu len pochvala. Veď v Biblii čítame o tomto zbore len dobré. A skutky apoštolov z tejto doby nám slúžia ako dôkaz toho, že by nám kresťania v tej dobe mohli byť príkladom. Aj napriek peknému úvodu a silnému za­sľú­beniu je tu predsa aj odsúdenie a výstraha. Boh už napred vidí, že sa objavujú zárodky zla, ktoré spôsobia rozkol a odpadnutie v cirkvi. Tu vidíme aké rozdielne je ľudské a Božie vi­denie. Tento zbor mal obrovskú výhodu, bol svedkom svedectva apoštolov a preto Boh od ne­ho aj veľa očakával A od každého, komu je mnoho dané, bude sa vyhľadávať mnoho, a komu mnoho sverili, od toho budú viacej požadovať. (Luk 12,48).

Kristus vidí celý problém v strate prvej lásky, čo bolo skutočne vážnym problémom, veď hymnus lásky (1 Kor 13) nám vraví, že láska je princípom, jadrom všetkého čo kresťan ro­bí. Bez nej je moje konanie len bezduchou formou. Jej strata predstavuje narušenie vzťahu me­­dzi Ježišom a cirkvou, no stratiť prvú lásku neznamená ešte koniec, ale poukazuje na ochladnutie vzťahu. Tento problém je zaznamenaný už u proroka Jeremiáša (Jer 2,2).

Keď sa človek navráti, cení si pravdu o zástupníckej obeti. Váži si Božiu lásku a chápe, že si ju nezaslúži, pretože vidí ohavnosť svojich hriechov. Časom, aj napriek tomu, že sa Božia láska k nemu nezmenila, prežíva rast v skúsenostiach a poznaní Boha sa predsa len stáva vlažným, pretože odmieta ďalej spoznávať svoj duchovný stav a zameriava svoj pohľad na hriechy iných kresťanov, prestáva vedome chváliť Boha za obeť, ktorú priniesol a nerastie v poznaní Pána vo svetle Božieho slova. Práve o dokonalom raste v poznaní Božej lásky čítame v liste Efežanom 3,16-21.

Rada

Pamätaj tedy odkiaľ si vypadol, a čiň pokánie a čiň prvé skutky; ale ak nie, prijdem rýchle na teba a pohnem tvoj svietnik s jeho miesta, keď neučiníš pokánia (Zj 2,5)

Výraz „pamätaj“ je výzvou k tomu, aby kresťan nezabúdal od čoho ho Boh zachránil a ako ho uzdravil. Takéto navrátenia sa späť nám pripomínajú ten čas, keď sme prvýkrát po­čuli evanjelium. Veď sám Pavol si to pripomínal: „na to, čo je za mnou, zabúdajúc a po tom, čo je predo mnou, sa vystierajúc ženiem sa za cieľom“ (Fil 3,14). Aby sme nezabudli na toto Vy­kupiteľovo dielo, je daná Večera Pánova, ktorá má byť toho stálou pripomienkou.

Aj napriek tomu, že kresťanom ide o večný život, im Ježiš ponecháva slobodu výberu, čo dokazuje slovami „ale ak nie“. Ak sa teda predsa len nerozhodnú rozpamätať na to, čo pre nich vykonal, príde do ich života rapídna zmena „prídem rýchle na teba“ a snáď tá do­po­môže k tomu, aby zmenili svoj postoj.

Pohnutie svietnika teda nie je prejavom pomsty a zániku, i keď sa to na prvý pohľad tak môže zdať. Veď pohybom môže sviečka zhasnúť, ale na druhej strane môže vytiecť vosk a ona sa môže rozhorieť. A tak chce Kristus povedať, že v záujme záchrany je ochotný pris­tú­piť i k takým metódam, pri ktorých hrozí riziko, že kresťania odídu od pravdy ale tak­tiež je i nádej, že sa vrátia späť. Ale o tom hovorí viac posolstvo do Smyrny.

Zasľúbenie

„Tomu, kto víťazí, dám jesť z dreva života, ktoré je prostred raja Božieho.“ (Zj 2,7)

Človek môže opäť získať stratený pôvodný stav a miesto, v ktorom bol stvorený, svoje pô­vodné postavenie v raji, keď zvíťazí s Božou pomocou nad svojou hriešnou priro­dze­nos­ťou.

Máte nejaké otázky?

Neváhajte nás kontaktovať